Preformulovanie diskusie o umelej inteligencii

Nedávny list podpísaný viac ako 200 hudobnými umelcami vyzýva „vývojárov AI, technologické firmy, platformy a digitálne hudobné služby, aby prestali používať umelú inteligenciu (AI) na porušovanie a znevažovanie práv ľudských umelcov.“ Hoci list uznáva, že „ak sa používa zodpovedne, AI má obrovský potenciál na pokrok ľudskej kreativity,“ tvrdí, že nezodpovedné použitia predstavujú „obrovské hrozby pre našu schopnosť chrániť naše súkromie, našu identitu, našu hudbu a naše živobytie.“ AI, inými slovami, naruší súčasný stav.

List je reprezentatívny pre druhy námietok, ktorým sa neustále čelíme, keď zvažujeme negatívne dôsledky AI. Zaoberá sa otázkami ekonomiky, identity, súkromia a erózie „hodnôt“ (napr. ľudskej kreativity vyjadrenej prostredníctvom hudby). Okrem toho, že odráža obavy, ktoré mnohí z nás majú o AI v iných oblastiach, list ilustruje chybu v spôsoboch, ktorými uvažujeme o AI. Konkrétne identifikovanie „zodpovedného“ a „nezodpovedného“ používania AI je nepresné, pretože zakrýva základný súbor kompromisov, ktoré robíme, aj keď je naše používanie AI „zodpovedné.“

AI zmení svet. Ako sa tak deje, bude mať rôzne účinky na nás všetkých. AI definuje akýsi nový „normál“, na ktorý sa všetci budeme musieť prispôsobiť. Keď definujeme určité použitia AI za nezodpovedné, máme tendenciu zanedbávať zodpovedné použitia AI, ktoré majú negatívne dôsledky pre rôzne skupiny populácie. Namiesto toho, aby sme zvažovali „zodpovedné“ a „nezodpovedné“ používanie AI, musíme sa rozhodnúť, od čoho sme ochotní vzdať, bez ohľadu na výhody, ktoré AI sľubuje poskytnúť niektorým alebo väčšine z nás. Výhody AI sú lákavé, ale každá zmena znamená stratu. Musíme vážne zvážiť túto stratu.

Aj keď často považujeme technológiu za prostriedok pokroku, bez istého stabilného porozumenia tomu, čo znamená byť človekom, si nemôžeme byť istí, či ideme dopredu alebo dozadu… len že sa hýbeme. Pokrok nemôže znamenať len to, že sme vynalezli nejaké nové zariadenie, ktoré má konkrétnu sadu výhod. Musí to tiež znamenať, že usporiadame naše individuálne a kolektívne životy tak, aby sme uprednostnili myšlienky ako ľudská kreativita (alebo určité jej vyjadrenia), nech sú akokoľvek ťažko definovateľné, pretože ich považujeme za cenné pre našu ľudskosť. Tak, prečo by sme sa mohli rozhodnúť, že nám záleží na ľudskej kreativity?

Po prvé, môžeme dospieť k záveru, že ľudia nie sú len spotrebitelia. Naše vzťahy nie sú len transakčné, ale majú svoje príbehy. Do istej miery rozvíjame vzťah s tými, ktorí vytvárajú hudbu, umelecké dielo a literatúru, ktoré nás tešia. Hudba, umenie a literatúra sú vyjadreniami tých, ktorí ich vytvárajú. Takto sa snažíme stretnúť s iným človekom prostredníctvom jeho diela. Vstupujeme do zaujímavého druhu dialógu, ktorý nás oboznamuje s inými ľuďmi, ktorí si dali tú námahu zaznamenať svoje myšlienky prostredníctvom textov, prózy, obrázkov a iných médií. Hoci je možné užiť si pieseň, maľbu alebo knihu bez tohto spojenia, môžeme tiež uviesť množstvo prípadov, ktoré ukazujú, že poznanie niečoho o umelcovi alebo autorovi či životnom prostredí, ktoré dalo vznik ním vytvorenému umeniu, zvyšuje naše ocenenie tohto dielo. Konečný produkt je dôležitý, ale ľudská námaha a príbeh za produktom nás často viažu k tomuto produktu intímnejším spôsobom (ako každý rodič, ktorý zavesil kresbu svojho dieťaťa na chladničku, to intuitívne pochopí).

Po druhé, môžeme dospieť k určitým presvedčeniam o tom, aký druh námahy si vážime a prečo. Ako niekto, kto sa počas strednej školy venoval veľa umeniu a od tej doby veľa písal, mám tendenciu veriť, že námaha, ktorá je spojená s takými kreatívnymi oblasťami, je cenná sama o sebe. Môže AI produkovať umenie a literatúru rovnakej kvality ako ľudia? Ak to teraz nemôže, predpokladám, že to bude vedieť v budúcnosti. Produkt, však, nie je pointa. Namiesto toho je pointou (alebo možno teza), že námaha… energie, ktoré investujeme, obete, ktoré prinášame, a ťažkosti, ktoré prežívame… formujú nás do určitého druhu ľudí, aký život bez tejto námahy nedokáže. „Produkt“, ktorý AI nedokáže replikovať, nie je umenie, literatúra ani text, ale ľudský charakter formovaný úspechmi a neúspechmi, keď sa zapájame do našich rôznych kreatívnych snáh.

Nakoniec môžeme zistiť, že prenasledovanie našich túžob a záujmov prostredníctvom digitálnych technológií nevytvorilo situáciu, v ktorej sme najlepšou verziou seba samých. Môžeme naozaj povedať, že žurnalistika v digitálnom veku je tou žurnalistikou, ktorú chceme? Môžeme naozaj povedať, že sociálne médiá nás povzbudili, aby sme boli takými ľuďmi, akými sme vždy chceli byť? Myslíme si, že môžeme prejsť od našich súčasných podmienok k želateľnejšiemu stavu tým, že outsourcujeme viac seba k technológii? Potrebujeme preorientovať naše túžby a záujmy tak, aby technologický „chvost“ už viac neviedol ľudského „psa“? Tieto otázky nás vracajú späť k niečomu oveľa dôležitejšiemu než „zodpovedné“ a „nezodpovedné“ použitie technológie. Vyvolávajú nás, aby sme sa zamysleli nad tým, či naše ciele a ambície nás nezaviedli na nesprávne miesto. Ak áno, vedú nás tiež k zamysleniu nad tým, kde chceme byť a ako sa tam chystáme dostať.

Správa AI je zatiaľ len polovičným opatrením, pretože predpokladá, že AI je nevyhnutná. AI (a akákoľvek iná technológia) musí byť predmetom diskusie, pretože technológia by nemala určovať, kým sme ako ľudské bytosti. Musíme zvážiť, čo sme ochotní vzdať sa AI a prečo. Ľudská kreativita a snahy spojené s jej tvorbou nie sú triviálne. Nie je celkom jasné, že nahradenie ľudskej kreativity AI by bolo prospešné. Aby sme mohli tvrdiť, že AI bude „čistým ziskom“ pre spoločnosť, musíme robiť viac než len identifikovať jej výhody. Musíme tiež zohľadniť straty, ktoré môžu znížiť ľudské blaho.